Aj napriek tomu, že Európa patrí medzi vyspelé kontinenty a ochrana prírody je na jej území na oveľa vyššej úrovni ako napr. v Afrike, žijú na jej území kriticky ohrozené druhy, ktorým hrozí v najbližších rokoch reálne vyhynutie. V nasledujúcom článku vám predstavíme štyri najohrozenejšie druhy cicavcov Európy.
Rys španielsky (Lynx pardinus)
Rys španielsky sa vyskytuje len na malom území juhozápadného Španielska, v pohorí Sierra Morena. V súčasnosti sú známe dve populácie schopné rozmnožovania sa a počet dospelých jedincov sa odhaduje na 84 až 143 jedincov (podľa niektorých informácií okolo 300 jedincov). Obe populácie sú od seba izolované, čo ich robí zraniteľnejšími a zvyšuje možnosť inbreedingu (kríženia príbuzných jedincov). Pôvodne sa Rys španielsky nachádzal aj na území Portugalska a Francúzska, kde však vyhynul. V súčasnosti je Rys španielsky najohrozenejšia mačkovitá šelma na svete a ak by vyhynul, bol by prvou známou vyhynutou veľkou mačkovitou šelmou za posledných 2 000 rokov.
Rys španielsky je veľmi citlivý na zmeny biotopu a externé vplyvy.
Rys španielsky bol od roku 1980 zaradený do červeného zoznamu IUCN ako ohrozený druh (EN) a od roku 2002 ako kriticky ohrozený druh (CR). K poklesu populácie došlo v dôsledku úbytku jeho primárnej potravy Zajaca európskeho (Oryctolagus cuniculus), na ktorého je priamo viazaný a ktorý tvorí 80 – 100 % jeho potravy. V populácii Zajaca európskeho sa od 50-tych rokov minulého storočia vyskytuje epidémia myxomatózy a od 80-tych rokov epidémia hemoragickej choroby, čím dochádza k jeho masívnemu úhynu a tým aj k úhynu Rysa španielskeho z dôvodu nedostatku potravy. Ďalším závažným faktorom je deštrukcia a fragmentácia biotopov v dôsledku rozvoja poľnohospodárstva a priemyslu. Rozvoj infraštruktúry a vytváranie migračných bariér spôsobilo izolovanosť jednotlivých skupín a ich postupné vyhynutie.
Mláďatá trpia vysokou mortalitou, čo ešte zhoršuje populačnú situáciu Rysa španielskeho.
Rys španielsky je zaradený do zoznamu CITES (zoznam zvierat s ktorými je zakázané obchodovať) a v Španielsku je jeho lov zakázaný od roku 1970. Na záchranu Rysa španielskeho in situ (v prirodzenom prostredí) sa realizuje záchranný program a program reštitúcie (návratu) tohto druhu na vhodné lokality. V rámci zachovania genofondu Rysa španielskeho sa uskutočňuje jeho chov ex situ (v zajatí), v záchranných staniciach a zoologických záhradách. Aj napriek všetkým opatreniam je prežitie toho druhu vo voľnej prírode neisté.
Norok európsky (Mustela lutreola)
Norok európsky bol pomerne rozšírený druh a vyskytoval sa prakticky v celej Európe. Pokles populácie začal približne pred 150 rokmi a momentálne sa vyskytuje len na niekoľkých izolovaných lokalitách v severnom Španielsku, západnom Francúzku, delte Dunaja v Rumunsku, Ukrajine a Rusku. Presná veľkosť populácie nie je známa, ale podľa odhadu IUCN žije v Rusku 20 000 jedincov, Španielsku 500 – 1000 jedincov, Francúzsku do 100 jedincov a údaje z ostatných krajín nie sú známe.
Norok európsky sa živý najmä rybami, za čo je považovaný rybármi za škodlivého.
Norok európsky bol zaradený do červeného zoznamu IUCN v 1988 ako zraniteľný druh (VU) a od roku 1997 ako ohrozený druh (EN). V poslednom zozname je uvádzaný ako kriticky ohrozený druh (CR). Pokles populácie Norka európskeho nastal v polovici 19. storočia, pravdepodobne vplyvom lovu a úbytkom prirodzeného biotopu. V priebehu 20. storočia došlo ku zníženiu populácie o 90 %. Norok je viazaný na vodné a mokraďné ekosystémy, ktoré patria k najohrozenejším biotopom v Európe. Poľnohospodárska a priemyselná činnosť spojená s odvodňovaním územia a reguláciou riek významne prispela k zníženiu populácie Norka európskeho. Nebezpečenstvo predstavuje aj introdukovaný Norok americký (Mustela vison), dovezený do Európy a chovaný ako kožušinové zviera na farmách, z ktorých unikol a začal obsadzovať pôvodný biotop Norka európskeho. Nároky pôvodného Norka európskeho na potravu a prostredie sú rovnaké ako introdukovaného Norka amerického (oba druhy majú rovnakú ekologickú niku), ktorý je väčší, agresívnejší a rýchlejšie sa rozmnožuje, čo mu dáva väčší predpoklad na prežitie. Na nebezpečnosť Norka amerického poukazuje fakt, že doposiaľ nebolo zistené spolužitie oboch druhov na rovnakom území.
Norok európsky je ohrozený zánikom prirodzeného biotopu.
Na záchranu Norka európskeho sa od roku 1992 uskutočňuje Európsky záchranný program (European Endangered Species Programme – EEP) koordinovaný zoologickou záhradou v Tallinne. Na Slovensku tento druh preukázateľne vyhynul začiatkom 20. storočia a uvažuje sa o jeho reštitúcii (ŠOP SR vypracovala program záchrany). Veľká populácia žije ex situ v chovných staniciach a zoologických záhradách po celej Európe. Norka európskeho môžete vidieť aj na Slovensku v ZOO Bojnice, kde chovajú štyroch jedincov. Populácia voľne žijúceho Norka európskeho neustále klesá a hrozí mu tak vyhynutie v prírode. Predpokladá sa 80 % pokles populácie do 10 rokov (IUCN, 2013).
Sajga tatárska / mongolská (Saiga tatarica)
Sajga tatárska je jediným zástupcom rodu Saiga a pôvodne obývala rozsiahle územia Euroázijských stepí a polopúští. V súčasnosti žijú dva poddruhy Sajgy (Saiga tatarica tatarica a Saiga tatarica mongolica – endemit žijúci len v západnom Mongolsku). Najväčší úbytok druhu je pozorovaný od 70-tych rokov dvadsiateho storočia. Momentálne žije Sajga na území Kazachstanu, Mongolska, Ruska, Turkmenistanu a Uzbekistanu. Vyhynula na území Číny, Ukrajiny, Poľska a Moldavska.
Samce Sajgy sú nezákonne lovené kvôli rohom používaným v tradičnom čínskom liečiteľstve.
Sajga bola do červeného zoznamu IUCN zaradená v roku 1996 ako zraniteľný druh (VU) a od roku 2002 je preradená medzi kriticky ohrozené druhy (CR). Populácia Sajgy sa od roku 1970 zmenšila z cca 1 250 000 jedincov na dnešných cca 50 000 (Sajga mongolská cca 750 jedincov) a jej úbytok neustále pokračuje. Najväčšie ohrozenie druhu predstavuje nezákonný lov. Rohy Sajgy sú v čínskom liečiteľstve považované za liečivé a veľmi cenné. Intenzita lovu sa vystupňovala po rozpade Sovietskeho zväzu a viedla k prudkému poklesu populácie. Selektívny lov samcov zapríčiňuje zníženie reprodukcie celého druhu (samce predstavujú len 1 – 2 % celkovej populácie). Ďalšie ohrozenie predstavuje úbytok biotopu vplyvom intenzifikácie poľnohospodárstva.
Mláďatá Sajgy sa po štyroch dňoch od narodenia začínajú pásť.
Sajga tatárska je od roku 1994 zaradené do zoznamu CITES a je celoplošne zakázaný jej lov. Na ochrane Sajgy od roku 1994 participuje Svetový fond prírody (WWF), ktorý paradoxne prispel k jej vymieraniu, keď propagoval používanie rohov samcov Saigy v tradičnej čínskej medicíne namiesto rohov nosorožca. Chov Sajgy v zajatí je veľmi náročný a momentálne sa neuskutočňuje v žiadnej ZOO v Európe. V minulosti sa chov uskutočňoval v ZOO Kolín nad Rýnom (ešte v roku 2002) a v 50-tych až 80-tych rokoch aj v ZOO Praha a ZOO Bojnice, kde však chované jedince uhynuli. Podľa údajov IUCN sa predpokladá 80 % pokles populácie do 10 rokov.
Tuleň stredomorský (Monachus monachus)
Tuleň stredomorský bol rozšírený v Stredozemnom a Čiernom mori a nachádzal sa v Severnom Atlantickom oceáne. Momentálne sa vyskytuje v malých fragmentovaných skupinách v Stredozemnom mori. Tuleň stredomorský patrí k najohrozenejším druhom sveta a súčasná populácia sa odhaduje na 350 – 450 jedincov (IUCN, 2013).
Tuleň stredomorský je ohrozovaný rybolovom, znečisťovaním prostredia a zámerným zabíjaním.
Tuleň stredomorský bol do červeného zoznamu IUCN zaradený v roku 1986 ako ohrozený druh (EN) a od roku 1996 ako kriticky ohrozený druh (CR). Najväčšie nebezpečenstvo pre tuleňa predstavuje intenzívny rybolov a ľudské aktivity spojené s využívaním pobrežia. Taktiež je cielene zabíjaný rybármi, ktorými je Tuleň stredomorský považovaný za škodlivý druh (poškodzuje im rybárske siete). Veľké nebezpečenstvo predstavuje aj vírusové ochorenie (morbillivirus), ktoré sa vyskytuje v populácii a spôsobuje vysokú úmrtnosť. V roku 1997 zdecimoval vírus za dva mesiace väčšinu populácie žijúcej na ostrovoch v Cabo Blanco, ktorá bola v tú dobu najzachovalejšia populácia Tuleňa stredomorského na svete.
Tuleň Stredomorský patrí k najohrozenejším druhom našej planéty.
Tuleň Stredomorský je zaradený do zoznamu CITES a jeho lov je zakázaný. Na jeho ochranu boli zriadené dve chránené územia, a to na Desertas Islands (Madeira) a Northern Sporades Islands (Grécko). Záchrana Tuleňa stredomorského sa uskutočňuje v rámci dvoch medzinárodných programov. V stredozemnom mori v rámci programu UNEP/Stredomorský akčný plán a v Atlantickom oceáne v rámci programu CMS (program návratu Tuleňa stredomorského do Atlantického oceánu).
